Keď za oknom vládne nekompromisné zimné počasíčko, kedy nie je hodné ani psa von vyhnať (o mačkách to neplatí 😀 ), vtedy ťa zahrejú spomienky na letnú dovolenku, ktorá, ako sa zdá, bola snáď pred ¾ rokom, ak vôbec bola – možno poznáš ten pocit. Keby sme Island absolvovali v nejakom z letných mesiacov, asi by som s ďalšou výpravou za hranice nevymýšľala (jednak je v lete na Islande všetko neporovnateľne drahšie, a jednak by tak utíchlo na chvíľu pišťanie po nových dobrodružstvách 🙂 ), ale takto? Na Islande v máji, rozpočet prekvapivo podlezený, čo ešte v lete na pár dní vymyslieť a kam utiecť na chvíľu z tohto slovenského krematória? Ťažko sa rozhodnúť, chcela som všetko. Vypadnúť z tepla do hôr, omočiť nohu v mori, spoznať novú krajinu, zrelaxovať, pofotiť krásne miesta, byť pánom svojho času a chvíľu nenaháňať lietadlá, a netrčať 3 hodiny na letisku (letenky v sezóne do prímorských miest boli aj tak pridrahé), ale ani nezhniť pol dňa v aute tak, že sa mi roztopia ruky a roztečú sa po volante. Čo mi z toho vylučovacou metódou zostalo? Buď si požičiam plechovú vaňu Džouzefových starých rodičov a vytrepem ju niekde na Tríbeč (veď trhlina je v lete zavretá, nič mi nehrozí 😀 ) a vykúpem sa vo vode z Pustovníkovej studničky, alebo pôjdem do Slovinska. Kam? Áno, do Slovinska, nie do Chorvátska, nie smer Lignano či Bibione. S L O V I N S K O. Prečo? A prečo nie? Je spoločným menovateľom všetkých mojich spomínaných predstáv hoci len 6 dňovej dovolenky. Je tak blízko, a predsa tak málo o ňom vieme. Za 6,5 hodín počuješ šum mora, čo je len o 1 hodinu viac, ako ísť z Moraviec do Novej Sedlice – našej najvýchodnejšej obce a počuť vieš čo (navyše, veď na východe nič nie je, tak sa tam netrep 😛 😀 ). Ale poďme po poriadku.
Čo tomu predchádzalo?
Nikdy som nebola pri mori na svojom aute, ale bola som presvedčená, že moje malé VW fun fun (jasné, že ofic. má len jedno fun, ale familiárne mu hovoríme 2x fun, čiže fun fun 😀 ) to isto zvládne, veď do tej našej najvýchodnejšej dzedziny v pohode zavítal. Základné veci sa predsa menili minulý rok a na to, že ho môj ocino neznáša a nenazve ho inak ako črep, šľape zatiaľ ako hodinky. Zatiaľ. Naivná ženská predstava. Tesne pred dovolenkou a teraz môžem povedať, že chvalabohu, mi začala vyblikovať otravná kontrolka motora, aby dala na známosť, že niečo nie je v poriadku. Čo s tým? Google mi odrecitoval všetky možné varianty, a tak som sa pokúšala stanoviť diagnózu svojmu autu podobne, ako keď ti začne rásť „roh“ medzi očami a ty si skôr, ako pôjdeš k doktorovi gúgliš na modrom koňovi, či sa náhodou preboha nemeníš na jednorožca (a potom sa z toho vykľuje samozrejme obyčajný nadrozmerný ..bák 😀 ). Po viacnásobnej diagnostike, obehávaní servisných chlapíkov (čo v lete a takto na poslednú chvíľu nebolo ľahké, keďže aj iní zamestnaní ľudia okrem mňa majú nárok na dovolenku), sa môjho fun fun ujali až v Žiari n. Hronom. Hneď po prvom nakuknutí pod kapotu bolo jasné, že pred 140 000 km mali byť menené rozvody. Ja že oukééj 😀 a čo ešte? Ale hlavne – stihnete to všetko do dovolenky? Stihli a dostala som 2 x A4 zoznam ďalších vecí, ktoré ešte museli byť urgentne menené, ale fun fun bolo pripravené na cesty a my tiež. V zostave ôsmich kamošov, bratov, sestier, manželov, sme mohli na dvoch autách vyraziť v ústrety krajine, ktorá je čo by šľapkami dohodil a už si môžeš nohy mágať v mori. Pýtaš sa, ako sme dokázali zladiť v pracovnom svete dovolenkový termín cez leto a narýchlo pre 8 ľudí? Keď sú polovica z nich učitelia, ako nič!
Deň prvý: Maribor – svätyňa slovinského vinárstva a kúpanie sa v náručí „toskánskej“ prírody
Vyrazili sme dosť netradične v noci z pondelka na utorok, za sprievodu bleskov, čo nám zabezpečilo hladký prechod bez zápchy na cestách. Tetuša z google maps nás láskyplne informuje, že za prib. 4 hodiny by sme mali byť na našej prvej slovinskej zastávke – v druhom najväčšom meste Slovinska – Maribore. Že sa to počasím a teplotou aktuálne moc nepodobá na augustovú dovolenku (jasné, že deň predtým bolo viac než 30 stupňov), sme okúsili hneď po vystúpení z áut na pumpe v Rakúsku a Maribore sme sa nevyhli riadnemu lejaku. A čo teda hovorím na Maribor? Pri spomienke naň si intenzívne vybavím 2 veci: 1. ako sme všetci ôsmi splašene a neúspešne niekoľkokrát hľadali WC v parkovacej garáži menšieho obchodného centra a hoci bolo toľkokrát značené, vždy nás to zaviedlo len do akejsi pivnice, k ďalšiemu schodisku alebo k stene. Hľadanie neutíchlo ani mimo parkovacej garáže. Opäť napriek značeniu viackrát neúspešne. 2. ako sme hľadali historicky najstarší zdroj zlatistého moku na svete, zapísaný i v Guinessovej knihe rekordov– vzácnu 400 ročnú vínnu révu. Keďže som sa jej už ako správna rodáčka z vinárskej oblasti a milovníčka vína nevedela dočkať a namiesto zreničiek som už mala dva strapce hrozna, videla som ju po ceste všade, aj tam kde nebola. A nebol to ani tento divný brečtan.
Tá pravá totiž rastie na Dome starej vínnej révy – Hiša Stare trte (za názov v slovinčine im dávam 10 jetíkov 😀 ), a ak si myslíš, že môžeš opáčiť chuť vína z tejto prapraprastarej úrody, pokiaľ nie si pápež, sklamem ťa – nedá sa.
Je to stále vínna mladucha 😀
Obehli sme hlavné námestie Glavni trg s renesančnou radnicou, promenádovali sa na promenáde rieky Dráva, objavili bývalú židovskú štvrť Lent (a konečne aj wécko 😀 ), a posilnili sa obedom pred ďalšou cestou.
Bývalá židovská synagóga
Glavni trg
Maribor po výdatnom daždi a ešte zopár obrázkov z mesta… 🙂
Maribor ťa možno po nájdení východu z parkovacej garáže neovalí hneď svojou výnimočnosťou, v niektorých častiach pripomínal skôr „vytuningované“ Moravce :), ale verím, že po hlbšom skúmaní by sa dalo objaviť mnoho pekných zákutí. Slovinsko je k tomu vo všeobecnosti predurčené. My však naskakujeme do áut a pokračujeme smer pobrežie, aj keď podľa aktuálneho počasia nikto z nás dnes nedáva kúpaniu hoci o 200 km ďalej, veľkú nádej.
Ako sa však nebezpečne blížime k pobrežiu, stiahnem okienko a takmer neverím, že vonku je min. 30 stupňov! Už len nájsť Arianine ubytko cez airbnb a hodiť sa do vody. Jupí! Nájsť ubytko, veď práve…čo to? Ocitli sme sa zrazu v Toskánsku? Fun fun si to mieri do úzkych uličiek viničných kopcov s olivovými hájmi, medzi ktorými je učupená jedna romantická usadlosť za druhou. Wau! Slovinské prázdniny sa môžu začať a veruže sa aj začali – pri našom bazéne s výhľadom na tú toskánsku nádheru. Plán bol ísť hneď po aklimatizácii k moru (čo bolo asi 11 km, keďže v hlavnej sezóne bolo ťažké zajednať ubytovanie bližšie a za rozumnú cenu), ale skončili sme pri tomto domácom lákadle – v Arianinom raji.
Deň druhý: UNESCO jaskynný systém Škocjanske jame a prímorská Izola
Tak ale dnes už ozaj more a od rána a na celý deň! Jasné, prvé ráno dovolenkové a ja sa zobudím s bolesťou hrdla a búrkou za oknom. Teda s tou búrkou majú smolu aj ostatní. Prší. Tak nás predsa dobehlo moravecko-mariborské počasie, čo ideme robiť? Našťastie nemusíme dlho premýšľať, Slovinsko ponúka alternatívy do každého typu Iľkovho počasia. Zhodli sme sa na návšteve unikátneho UNESCO jaskynného systému – Škocjanske jame, cca. 35 km od ubytka. Ak som si v dávnych časoch mýtov a legiend počas poctivého sledovania Herkulesa predstavovala , ako vyzerá podsvetie hlboko pod zemou s posvätnou riekou Six, tak to asi bolo tu, len som o tom ešte v detskom mozgu nechyrovala. Do tohto obrovského podzemného priestoru by sa zmestili snáď aj dve-tri naše jaskyne ako nič, veď pozri a porovnaj už len otvor von s výškou mrňavých ľudských bytostí. 🙂
Na výber máš 3 okruhy, ktorými sa môžeš pustiť objavovať útroby kúska slovinskej zeme. Radu si síce vystojíš, vstupné v porovnaní s našimi jaskyňami vyššie, ale stojí to zato a odporúčam ti trasu do samotného srdca jaskyne – okruh s podzemným kaňonom (vďaka ktorému patrí do UNESCO), v kombinácii s vonkajším. Vždy sa rada nechávam fascinovať tým, čo dokáže príroda a tu sa teda vyšantila. Vo vnútri jaskyne bolo zakázané fotiť, tak len čo to z vonku.
Časť vonkajšieho okruhu
Počasie sa zlepšuje a my si to po prehliadke jaskýň namierime konečne smerom k pláži – do neďalekej Izoly. Je to malé, pokojné prímorské mestečko, kde sa môžeš okúpať v mori, ochutnať výborný sladoled – preslávená slovinská zmrzka, či len tak sa pomotkať v jeho centre. My sme vyskúšali každú variantu, hoci si ranná búrka vyžiadala svoju daň a v mori sme vydržali len chvíľočku.
Pokojná Izola a jej zákutia
Kostol sv. Maura
Inak tá slovinčina, to je ti celkom vtipný jazyk. Keď uvidíš auto s nálepkou vzadu „otrok v aute“, nemysli si, že tu povolili novodobé otroctvo a ešte sa s tým takto verejne „chvastajú“. 😀 Otrok znamená v preklade dieťa, a teda hoci nie som matka, udeľujem im za toto slovko plný počet jetíkov. 😀 Ale už taký „zakon“ namiesto manželstva, neviem, neviem… 😀
Deň tretí: Portorož a Piran – chuťovky slovinského pobrežia
Počasie sa na ďalší deň zlepšilo a my sme sa konečne vybrali na celý deň k moru. Cieľom bol „prístav ruží“, alebo inak najznámejšie letovisko Portorož s najdlhšou pieskovou plážou v Slovinsku. My sme dali prednosť opekaniu sa na drevenom móle pred pieskom, aby sme ho nemuseli vymetať zo všetkých otvorov na tele. Slovinsko má len cca. 43 km pláží, preto dovolenkári radšej uprednostnia klasické Chorvátsko či Taliansko. A to je chyba! Toto luxusné letovisko má čo ponúknuť. Ocenila som hlavne krásne zelené okolie, žiadne vyschnuté kriaky, hnedé spálené kopce (ako napr. na Kréte) a hlavne čistotu. Skrátka, aj nohu v slanej vode omočíš, aj sa pokocháš a tvoja duša pookreje nielen zo slniečka, ale aj z toľkej zelene. Veď posúď sám. 😉
Zelený Portorož
Po dostatočnom slnení a kúpaní sme si ešte chceli pozrieť klenot medzi letoviskami – Piran. Keďže sa rozprestiera na špici poloostrova, nazýva sa aj slovinské Benátky.
Slovinské Benátky v podaní malebného Pirana
Napriek preplneným plateným parkoviskám mimo centra (ak ti totiž v žilách nekoluje slovinská krv, v centre nezaparkuješ) sa ukázalo, že Piran nebol vôbec preľudnený, a tak sme sa mohli slobodne motkať historickými uličkami, užívať si výhľady z hradieb na širočizné more s 50-timi odtieňmi modrej a na pás naháčov pod hradbami, alebo si vychutnať čerstvé plody mora z old-skúl okienka (vďaka za tip Janotke z Dobrej cestovky 😉 ).
Slovinská defenestrácia – chutné morské potvory „vyhadzované z okna“ 🙂
Na prázdnom námestíčku 🙂
Deň štvrtý: architektonický šperk Slovinska – Ľubľana a západ slnka pri Blede
Ochutnávku slovinských pláží a prímorských mestečiek máme za sebou, ideme omrknúť jazerá a hory a namierime si to k nim cez hlavné mesto Slovinska – Ľubľanu. Už po príchode do mesta a odstavení fun fun v zelenej oáze parku Tivoli, som mala z tohto mesta veľmi dobrý pocit. Musím podotknúť, že na všetkých miestach v Slovinsku, kde sme potrebovali zaparkovať, nebol s verejnými parkoviskami problém, a tak aj na dosť frekventovaných miestach a v malých dedinkách, boli domáci odľahčení od dopravno-parkovacieho nátlaku turistov na kocábkach zo zahraničia. Ale naspäť k „milovanému mestu“, ktoré Ľubľana v preklade znamená. A veru, nemožno mi ťa neľúbiť, milá Ľubľana. Aj Sládkovič by určite utratil nejedno ľúbezné slovo pri prechádzke starým mestom so skvostnou architektúrou a čistými malebnými uličkami. Celé centrum je bez áut, ale ak ťa niečo zrazí, tak to môže byť práve svižný cyklista, ktorých je tu celkom dosť. 🙂
Pulzujúcim epicentrom je hlavné Prešernovo námestie, kde to žije ako na pražskom Václaváku, s trojitým mostom s názvom (celkom nečakane 😀 ) Trojmostie.
Bzučí to tu ako v úli a my sa nechávame unášať cestičkou popri rieke Lublanica, okolo kaviarničiek, pouličných umelcov až k hradu, odkiaľ sa kocháme výhľadmi aj na novšiu časť mesta a Alpy v pozadí.
Vďačný priestor na street fotky… 🙂
Ľubľanský hrad
Výhľady zo stredovekého hradu
Ale žiadne mesto mi nepripadá také úžasné, keď mám prázdny žalúdok, alebo keď nemôžem nájsť záchod 😀 . Preto sme sa pred výstupom na hrad posilnili v miestnej reštike mimo centra a za 11 eur sme mali trojchodové obedové menu, ktoré začalo takýmto trasľavým predjedlom.
A čo k slovinskej pohostinnosti?? Len toľko, že sme boli obletovaní po celú dobu nášho obeda. 🙂 Nielen personálom, ale aj týmito okrídlenými nebojácnymi kamošmi .
Kontrolná otázka: koľko vrabcov slovinských vidíš na obrázku? 😀
Po ceste k autu sme ešte narazili na miestni trg, kde to žilo, smialo sa a voňalo. Práve vôňa všakovakého pouličného jedla nás opantala, a tak sa dva mäsožravce, pre ktorých je steak len ďalším dezertom ku káve namiesto keksíka, rozhodli okúsiť trhové špecialitky.
Obrovská paella 😛
Dovidenia, Ľubľana!
Nasýtení nielen z jedla, ale aj zo skvelých pocitov, ktoré v nás toto hlavné mesto zanechalo, ťaháme ďalej – k horám, smer jazero Bled. Keďže booking došmotil našu rezerváciu na posledné dve noci, dal nám náhradné ubytovanie, ktoré bolo ešte krajšie a útulnejšie v obci Radovljica, cca. 7 km od Bledu. Nevedela som sa dočkať, kedy sa na Bled pozriem vlastnými očami a cez objektív, tak som po zhodení vecí na ubytku išla chytať lúče zapadajúceho slnka k hladine jazera. Ale ako to už býva, niekedy veľké očakávania zhoria ako fakľa a v porovnaní s realitou je z fakle pouhý čajový kahanec. Niežeby ma Bled sklamal, to nie. Ale hneď mi strelila facku komercia, kasína, predražené podniky, suveníry a obchody umiestnené strategicky okolo jazera. Prirovnala by som to možno k Štrbskému plesu u nás.
Ak si myslíš, že spravíš úžasnú fotku ostrovčeka z brehu oproti, tak si na omyle 🙂
Trochu dramatičnosti 🙂
Každopádne, západ sme stihli už len od brehu jazera, tak poďho naspäť na večeru, o ktorú sa postarali účastníci z auta č.1, veď na bližšie preskúmanie tohto najnavštevovanejšieho jazera bude ešte čas. 😉
Deň piaty: Viševnik, Vintgar a repete pri Blede. Fakt mal tento deň len 24 hodín?
Deň v znamení slovinských hôr – Julských Álp. Tak si to zhodnoťme. Jeden deň na turistiku. 8 ľudí rôzneho stupňa kondície, dýchavičnosti, reakcii na stúpajúcu nadmorskú výšku. Chuť spoznať aj slovinskú prírodu z blízka rovnaká. Avšak únava z predchádzajúcich dní, ošľahnutia slnkom, či presunov, značná. Tak kam? Po zhodnotení všetkých faktorov a individuálnych rozdielov večer predtým sme vylúčili pôvodný 25 kilometrový plán Dolinou siedmych triglavských jazier a veru, že sme dobre urobili. Alternatív bola kopa, veď Slovinsko ponúka toľko možností na vyvenčenie sa v každej oblasti a my sme z tohto množstva nakoniec zvolili lajtíkový Viševnik (2 050 m n.m.), vhodný pre všetkých a každú spomenutú kategóriu. 🙂 A nemohli sme sa lepšie rozhodnúť. Vyrážali sme z hlavného parkoviska blízko lyžiarskeho areálu Rudno polje, kde sa našej časti posádky fun fun hneď zvýšil pulz a pripravil nás tak na stúpanie do kopca. Príčinou bol parkovací automat, ktorý nám zhltol desinu, a ešte aj zamľaskal v podaní uja, čo mal na starosti parking, ktorý nám zdanlivo ochotne pomáhal tých 10 éčok tam vopchať, aby sme dostali parkovací lístok. Podotýkam, že parkovanie stálo 5 eur a my sme márne čakali na výdavok, na čo nám ujo len poťukal na mini nápis, že automat nevydáva. Díki ujo v reflexnej veste, viditeľný aj z vesmíru, keby si tam pri nás nestál a nedíval sa, ako tam strkáme spomínanú bankovku, tak nič nepoviem. Ale poučenie do budúcna, vždy si najprv over automat a prelož si všetky nápisy na ňom, aj 2 metre za ním na stene. Prípadne, obíď parkovisko a skontroluj aj pôdu pod nohami, pusti drona, či tam nie je niečo vyryté palicou do zeme, alebo poukladané kamene v nápise, čo ťa upozornia, že automat nevydáva. Naša chyba, no aj napriek tomu, že ujo mohol zasiahnuť. Nevadí, späť k nádhernej turistike. Viševnik, v nadmorskej výške len o pár metrov vyššej od nášho Chopka, je perfektná alternatíva kratšej, nenáročnej, no na výhľady veľmi bohatej turistiky v Julských Alpách. Turistické značenie v Slovinsku je trošku iné, na aké sme zvyknutí u nás, a tak by sme farebné pásikové značenie medzi bielymi pruhmi hľadali márne.
Červené tabuľky a krúžkové značenie 🙂
Do cesty sa nám postavila sem tam nejaká krava, sem tam nejaký turista, čo okomentoval bráchove topánky z Lidla, ktoré mal nechať doma. 😀
Už pri prvom vyššom stúpaní sa nám odkryli Alpy a do očí nám udrela miznúca inverzia z doliny.
Dal by sa tu stráviť nejaký čas… 🙂
Obletovaný Viševnik
O kus vyššie sa nám pomaly začal odrývať kruhový výhľad na všetky svetové strany, a keď sme sa vyšplhali až na vrchol, do očí nam padla pýcha Slovinska, najvyšší vrch krajiny – Triglav (2 863 m). Prídeme si po teba nabudúce, bastard triglavský, no teraz sa vytešujeme aspoň z pohľadu na teba.
Strážca Viševnika 🙂
Skvelá turistika v skvelom počasí v skvelej zostavičke! 🙂
Okolo obeda sme boli dolu pri autách a rozmýšľali, čo s načatým dňom. Keďže nás slovinská príroda nabudila, rozhodli sme sa spoznať ešte jeden nenáročný 1,6 km skvost neďaleko nášho ubytovania – tiesňavu Vintgar, zelený poklad Triglavského národného parku.
Cesta k nej viedla fun fun cez malebné dedinky, a práve v nich stáli po ceste ďalší ujovia v reflexných vestách, ktorí nás nasmerovali na centrálne parkovisko pár km ďalej od tiesňavy, odkiaľ potom premával shuttle bus, čo považujem za super riešenie, keďže tiesňava je naozaj veľmi navštevovaná (prirovnala by som ju k nášmu Slovenskému raju) a áut je tam neúrekom. Vyhĺbila ju rieka Radovna, ktorá dala tiesňave aj charakteristické zelené sfarbenie, a na jej konci ťa čaká vodopádik Šum. Trochu som sa zašmotila úvodným kochaním, a keď som dorazila k mojej grupe, videla som ju postávať pri pokladni. Reku, čo už nemajú lístky? Pomyslím si… Prišlo vysvetlenie typu, že keby nás bolo o 2 viac, čiže 10, dajú skupinovú zľavu. Neoslovíme niekoho (v preklade Kúúúrk, vybav to :))? Čo? Mojou angličtinou? Resp. šomegčinou? No čo s vami, vyskúšam, veď nejde o pretlmočenie nukleárnej reakcie v jadrovej fyzike a je tu určite aj plno Slovincov, čo mi porozumejú aj v reči môjho kmeňa. Oproti kráča potetovano-piercingový párik, tak reku, skúsim šťastie, či sa pred pokladníčkou nezatvária ako naši kamoši, a tak aj oni dostanú zľavu. Samozrejme, žiadni Slovinci, Nemci, či Rakúšania, na ktorých by som vyhŕkla aspoň s nemčinou. Nie, rovno Američanov som musela trafiť, tak ale čosi som zahabkala v mojej angličtine a pochopili na prvý šup.
Tiesňava je popretkávaná drevenými mostami so zábradliami, na ktoré sa môžete ovesiť a nechať sa hypnotizovať zelenou riekou stáčajúc sa do meandrov, ale pozor na fotenie zhora, pod hladinou ležalo pár mobilov.:) Jedinou nevýhodou je, že cestička tiesňavou je jednosmerná a ty sa tak musíš predrať cez značnú kopu ľudí tou cestou aj naspäť. Nevadí, bol to krásny smaragdový zážitok!
Mali sme šťastie aj na dúhu
16 metrový vodopád Šum
Každopádne, stále nám nebolo dosť, deň sa ešte zďaleka nechýlil ku koncu, tak poďho pozrieť si Bled za denného svetla. Ak je špicatý kopec Kirkjufell najfotografovanejším miestom na Islande, v Slovinsku je to práve toto jazero so známym ostrovčekom s kostolom uprostred a s týčiacimi sa kopcami Julských Álp v pozadí.
Aby sa ti ostrov odlepil od ostatnej zelene za ním (a ty si uveril, že to je naozaj ostrov 🙂 ), musíš sa vyjsť ďalej na vyhliadky alebo si kúpiť vstupenku na stredoveký hrad, odkiaľ môžeš takto zazoomovať na spomínaný objekt. 🙂
Cez okno hradu
To, že Bled láka svojim romantickým fotogenickým prostredím hlavne páry, ktoré idú uzavrieť „zakon“, je viac ako jasné. 🙂
Deň šiesty: Rozlúčka so Slovinskom a dve topky Korutánska
Najsmutnejší deň našej výpravy, lebo nastal čas opustiť túto jedinečnú alpsko-jazerno-jaskynno-prímorskú krajinu. 🙁 Keďže plán bol ísť nazad domov cez Rakúsko, aby sme neohrdli mojim obľúbeným Korutánskom, vybrali sme sa po ceste ešte na dve zaujímavé miesta. Prvé z nich bola najväčšia drevená vyhliadka na svete – Pyramidenkogel pri Keutschach am See. Leží na kopčeku vysokom 851 m a až po špic antény meria samotná vyhliadka 100 m, pričom sa hrdo vypína nad známym jazerom Wörthersee. Kto je lenivý nemusí šľapať schody, ale môže použiť výťah, a kto je lenivý nazad použiť aj výťah, môže použiť svoj zadok a spustiť sa po ňom až dolu. Ako inak – za príplatok. 😉 Z našej bandy využili túto možnosť len dvaja nebojácni odvážlivci 2x T – Tomi a Tibi. V roku 2014 som strávila mesiac svojho pracovného života práve v tejto oblasti Korutánska a neraz som sa dívala smerom k novej vyhliadke (sprístupnená bola len rok predtým) s prísľubom, že raz sa sem určite ešte vrátim a navštívim ju. Trvalo mi to len 5 rokov. 🙂 Nevadí, veď koľkokrát si to človek povie, ale nikdy sa na tie miesta vlastne nevráti? Užili sme si 360-stupňové výhľady na všetky svetové strany (zakývali sme na rozlúčku Triglavu), a ja som si tak mohla nostalgicky zaspomínať na časy, keď som tu kvôli pracovnému projektu krátko po vodičáku musela prísť na aute z požičovne, ktoré si so mnou za ten mesiac užilo pár kúskov (to by bolo aj na ďalší článok 😀 ), pričom všetci vedeli, že Kurkinová nevie šoférovať a nik sa so mnou nechcel preto voziť. 😀 O to lepší pocit teraz prísť na miesto činu na vlastnom aute a mať aj spolucestujúcich. 😀 😉
Pyramidenkogel
Pohľad na vraj najkrajšie miesto v okolí Wörthersee – Maria Wörth
Wörthersee ako na dlani
Konštrukcia šmýkačky
Cesta okolo sveta za 1 deň? V Korutánsku a v jeho hlavnom meste Klagenfurte žiadny problém. Poslednou oficiálne spoločnou zastávkou pre obe autá bol Minimundus – svet v kocke a na jednom mieste. Pomotať sa môžeš medzi 159 kúskami zmenšených topiek z celého sveta, ktoré vytvorili poprední modelári a umelci s poriadnym citom pre detail. Nájdeš tam kadečo možné, ale čo tam rozhodne nenájdeš je niečo zo Slovenska, halóoo susedia, tu sme!, čo považujem za viac než zahanbujúce (dokonca v Bruseli sa nachádza zmenšená kópia Modrého kostolíka z Bratislavy), keďže ostatné susedské štáty tam mali toho aj viac a my ani ten prašivý Bratislavský hrad ako dominantu hlavného mesta. 🙁 😀
V dnešnej dobe nemôžu v hocakej expozícií chýbať interaktívne prvky, ktoré môžu okoreniť aj „nudné“ múzeum a tých tu bolo teda viac! Sledovať sme mohli napr. štart rakety s napínavým odpočítavaním a Džouzef sa pustil hneď do ovládania satelitu. 🙂
Chceš odfotiť Gaudího Sagradu Familiu bez žeriavov? navštív Minimundus, iné ti nezostáva 🙂
Replika Parku Güell v Barcelone
Mám nejaké déééžavúú, neboli sme tam pred hodinou?
Námestie sv. Petra v Ríme, ako skutočné!
Petra vytesaná do skaly, Jordánsko
Na fotografovanie ďalších 150-tich zaujímavostí nebola energia. 😀 Každopádne skvelý tip aj pre rodiny s deťmi na poučné strávenie spoločného času. Nám sa tu naša dovolenočka oficiálne končí, ale ak by si mal ešte čas a chuť, korutánsku TOP trojku (s návštevou vyhliadky Pyramidenkogel a parku Minimundus) uzatvára plavba po Wörtherskom jazere, pričom už pri zakúpení dvoch atrakcií naraz, je lístok lacnejší.
Za týchto 6 dní prešlo moje fun fun s Božou pomocou (a so servisom zo ZH 🙂 ) okolo 1 600 km, z toho po Slovinsku cca. 650 km.
Naprieč Slovinskom
Celá mapa dostupná tu:
Slovinsko ma nepochybne milo prekvapilo a potešilo po viacerých stránkach, odporúčame všetkými desiatimi (skús nabudúce namiesto Chorvátska 😉 ), veď je ozaj „na skok“. Čarovná alpská príroda, ústretoví ľudia, premyslenosť v cestovnom ruchu, fajn ceny vo všeobecnosti (vstupné k atrakciám vyššie, ale oplatí sa) a najmä čistota na každom rohu. Hlavne v prímorských letoviskách plných ľudí, napr., keď sa prejdeš okolo prístavu a v kútoch plávajú fľaše, či iné odpadky, som tu ani v jednom z nich nevidela nič. No nič, kávička v Klagenfurte a ťaháme domov plní pozitívnych dojmov, pojmov, emócii a rozmýšľame nad tým, že by nebolo odveci vziať si po tejto dovolenke ešte dovolenku. 😀 Ale na to sme už zvyknutí. 😉
PS: ako vždy, aj do Slovinska by som sa hocikedy vrátila znovu (a som presvedčená, že hovorím za obe posádky 🙂 ), ale nabudúce aspoň na týždeň do hôr a na ďalší týždeň k moru a do toskánskej oblasti.