V normálnom roku cca. v tomto období stredoeurópskeho času by sme už horlivo plánovali krásny 5. ročník jesenného tripu kade-tade za hranicami v klasickej zostave Tibike, Maťo, Džouzef, ja a Kika. Žiaľ tento rok nie je normálny (Kika sa stala mamou a dočasne nás cestovateľsky opustila 😀 …ale nie, to nie je samozrejme ten hlavný dôvod 😀 ) a človek si cez sviatky nemôže naplánovať ani „návštevu“ cintorínu v Žabokrekoch, nieto ešte nakuknúť jak sa má svet za hranicami niekde na Červenom námestí v Moskve. Pred rokom sme absolvovali týždenný presúvací výlet po Portugalsku a prešli naprieč krajinou rôznymi dopravnými prostriedkami vyše 900 km. Začala som o našom putovaní písať trošku odzadu, t.z. o posledných 3 dňoch strávených na juhu v Algarve, kde som spomínala výhodu tohto európskeho štátu. A tou je, že takýto typ výletu zo severu na juh sa dá jednoducho skombinovať, pretože každé mesto – Porto, Lisabon aj Faro, disponuje letiskom. Dnes mi zostalo už len slintať nad kopou fotečiek a aspoň v spomienkach sa vracať späť na všetky tie úžasné miesta. V tomto článku sa vraciam konkrétne do Porta, kam sme 8.11. 2019 prileteli z Viedne.
Ako sme prešli Portugalsko
Happy „prílet“ na Schwechat
Rada by som napísala, že náš výlet začal veselo už na letisku, ako každý iný, s veselou partičkou, ale on začal veselo už v mojom fun fun (to auto je na zábavu teda predurčené) v Bratislave „super“ náhodičkou, keď ma na Prístavnom moste načápal môj bývalý šéf (nie, nie preto je bývalý, že ma načápal a následne vyhodil, ale preto, že som zmenila prácu, k tomu sa dostanem 😀 ), ktorý nemá rád celodenné paragrafy. Ach, to moje ošemetne nápadné auto s nálepkou cyklistu vzadu a navyše so ZM ŠPZ. Posunuli nám let na skorší čas, 1x na svojom aute na letisko do Schwechatu a skrátka plná Bratislava áut. Lekár mi práskol celodenný paragraf, tak prečo nevyraziť skôr kvôli (nad)časovej rezerve. Taktiež som tento celodenný „benefit“ využila takýmto spôsobom 1x a ešte podotýkam, že firmu sme mali v Žiari. Veríš v náhody? 😀
Sranda pokračovala aj na letisku, kde som takmer spadla zo schodov (a spôsobila „mierny“ buchot a otáčanie hláv v rade), ako aj pri pokladni v duty free zóne, keď som kupovala fľašu Becherovky (lebo len tu kúpiš litrovú Becherovku za cenu pollitrovej u nás a to je hriech nekúpiť) a nerozumela som pokladníčke čo odo mňa ešte okrem letenky dokelu chce. Po nemecky. Vôbec nemám štátnice z tohto uškám „lahodne“ znejúceho jazyka a teraz ma vôbec neživí tlmočenie v oblasti technickej nemčiny (to je k tej zmene povolania). Wie bitte? Nepomohlo ani 2x…vytasila som teda žolíka s hanbou vo vnútri a spýtala som sa: „Can you speak english, please?“ Of course a hneď sme sa porozumeli. Pýtala sa, či chcem k tej veľkej Becherovke tašku. 😛 Ale dám ruku do ohňa a nohu do vody, že v NJ nepoužila ani jedno zo slov „taška“, ktoré sa k tomu približuje. Alebo? 😀
Šťastní na letisku 😀 Teda, ako kto, niekto mal kvôli sms-ke od šéfa pokazený prvý deň výletu 😀
Potulky po Porte (1.-3. deň)
Naša portugalská výprava začala práve v tomto meste s cca. 238 000 obyvateľmi. Hlavnou úlohou po vystúpení z lietadla bolo „osedlať“ to správne metro, dostať sa k centru a nájsť náš hostel. Keďže bol jesene čas, hostel bol takmer prázdny a recepčná s ešte chabejšou angličtinou ako mám ja (to človeka v cudzine vždy poteší 😀 ) nám odovzdala kľúčiky od izby.
Pred našim Cool hostelom 🙂
Úspešne ubytovaní vo veľkom podkroví svorne pospolu a poďho nájsť niečo na večeru. Čo to som si čítala dopredu o portugalských dobrotách, aj sme sa tej slečny pýtali na nejaké odporučenia (pokus neúspešný, poslala nás do Billy, asi to bude tou angličtinou), ale z vlastnej skúsenosti sme sa poučili, že prvý večer po strastiplnej ceste nič nepokazí obyčajná pizza (veď na portugalské špecialitky bude ešte čas). Lebo posledné čo sa ti chce, je s prázdnym žalúdkom pátrať večer po voľnej reštike v centre, ktorá má obstojné ceny aj pre Slovač, a kde ťa rýchlo obslúžia. To je podobná „samovražda“ ako ísť na lačno ráno do Lidlu a predtým 20 minúť zúrivo prestupovať z nohy na nohu v rade na košíky. Takže, kde som to skončila? Aha, pizza za rohom. Celkom sme si pochutili a teraz sa môžeme potúlať večernými uličkami mesta a zoznámiť sa pomaly s Portom. Únava z cesty si však vyžiadala svoju daň a my sa po prechádzke vraciame do hostela, kde sa zobudíme do krásneho šedého upršaného rána.
Raňajky boli v skromnom prevedení, ale zasýtili a mne sa vždy na takýchto miestach páči to čaro, že aj napriek malému priestoru, spoločným raňajkovým „rekvizitám“ (akože 1 nutela, med, či džem pre všetkých) a úzkym prechodom medzi stoličkami, tam vládne disciplinovanosť turistov a ľudia dodržujú pravidlá „vezmi si a vráť“, alebo „neopováž odísť, kým si po sebe neupraceš a nezasunieš stoličku“ (tí ktorí milujete all inclusive tento odstavec kľudne preskočte 😀 ).
Raňajky majú svoje pravidlá 🙂
Pripravení vyrážame do prvého celého portského dňa. Teda aspoň sme si mysleli, že pripravení. Parazle nestačia, Tibi len plátenky, moja turistická bunda už zabudla, že má mať istý vodný stĺpec, takže idylka na celodenné šmotenie sa po meste. 😀 Hneď po pár metroch smerom do centra nás ovalili modré obkladačky z československej kúpeľne na stene kostola – tzv. azulejos. „Kachlíkové fasády na kostelních zdech, které sú obzvlášť zářivé, pokud právě neprší“. Tak sa písalo v sprievodcovi, ale nás teda dnes asi tá žiara moc neoslní v tomto lejaku.
Kostol obložený azulejos
Bol to tento kostol a ak sa ti zdá, že z tej oblohy neprší, vidíš dobre (nie si ožiarený z obkladačiek cez monitor), fotka je z ďalšieho dňa.
Typickým miestom, kde sa dá táto modrá nádhera pozrieť vo „väčšom“, je vlakové nádražie Estação São Bento, nachádzajúce sa v štvrti Baixa. Nie je len dobrým východiskovým bodom ale aj dobrou skrýšou pred dažďom a my naivne dúfame, že kým poobdivujeme vyskladané ľudské a zvieracie ksichty z modrých kachličiek, prestane pršať.
Vlaková stanica Sao Bento ukrýva umelecké diela ale nie z tejto strany 😀
…ale z tejto!
Ako som písala, naivne…lejačisko pokračuje, a tak to odparkujeme v najbližšej kaviarni, kde dúfame v to isté. 😀 Teda, okrem toho, že si tam dáme hádam aj dobrú kávu, čo zahreje a koláčik, z tuku ktorého sa v tej zime obalíme. Vitrína je plná lákavých dobrôt, ale ako to už dobrým zvykom býva, niekedy to, čo opticky super a načančane vyzerá, je vo vnútri duté, prázdne, mdlé, povrchné, bez chuti a všetky synonymá na tento štýl, čo ti ešte napadnú. Možno pre bezbranné koláče silné zamyslenie, ale taký je život… 😀
Dumáme. Čo si teda v tom slávnom Porte ideme vlastne pozrieť? V takomto počasí asi len nejaké interiéry. 😀 Ale aby to neostalo len pri kostoloch (nie že by sme neboli tak pobožní 😀 ), tak reku, veď poďme pozrieť do kníhkupectva Livraria Lello, kde J.K.Rowling napísala prvú knihu o Harrym Potterovi. Myslela som si, že šak je to „len“ obchod, chvíľu sa schováme pred dažďom a odfotím si to krásne schodisko, čo som videla na internete. No, mohlo mi napadnúť, že keď zazneli tak zvučné mená, nebude také jednoduché dostať sa dnu. Ľaľa, ani nebolo a ani sme sa nedostali. Posledné, čo sa nám chcelo, je trčať v rade jak na celoplošné testovanie a zmoknúť do nitky.
Dlhé rady pred slávnym kníhkupectvom
Ideme ďalej, snažíme si zachovať napriek nepriazni počasia dobrú náladu a z úkrytu pozorujeme ostatných ľudí s dáždnikmi.
Zopár daždivých záberov 🙂
Pri vytváraní približného itineráru som narazila na nejaký krištáľový palác. Keď som si ho vygooglila, vyzeral naozaj parádne, až som sa čudovala, že som na neho netrafila pri čítaní cestovateľských blogoch skôr. Ďžouzef nahodil súradnice do navigačky, a keďže prší menej, vyrážame. Dostávame sa z centra a kráčame bočnými uličkami, keď tu zrazu natrafíme na také typické domácke bistro, čo zvonka vypadá ako a´la tretia cenová. 🙂 Potešíme sa, lebo na tabuli vidíme, že ponúkajú frančesku, alebo teda krajšie franchesinhu, typické portugalské jedlo, ktoré ti doplní tukové zásoby aj na ďalší týždeň takéhoto počasia. Chleba, mäso, šunka, na tom vajce a syr, plávajúce vo vývare a obria porcia hranoliek. K tomu vínko a obed ako lusk.:)
Útulné bistro z vnútra 🙂
Frančeska 🙂
Vonku prestáva pršať a my sa vlečieme (lebo po tom jedle sa dá len vliecť) smerom ku krištáľovému palácu. Navigátor informuje, že už by sme mali byť pri ňom. Veď ho ani nevidno ešte, pomyslím si, lebo nechcem nahlas spochybňovať jeho umenie pozemskej navigácie. No keď sme podľa Džouzefa v cieli – Park Palácio de Cristall, ale ja pred sebou vidím len „niečo“ (s akurát tak sklenými oknami), obklopené asi stovkou pávov, tak začnem hlasné spochybňovanie zle zadaných súradníc. Keď nepomôže presviedčanie, že sme určite tu, vyťahujem vlastný mobil a idem to overiť. Stále totiž očakávam majestátny tento krištáľový palác:
Očakávaný krištáľový skvost, zdroj obr.: internet
A čo sme objavili, ale zjavne sa to tak tiež volá 😀
S kyslým ksichtom zisťujem, že tá sklenená krava je v Madride a trpko priznávam svoju prehru. Dobre, možno tušíš, že som použila expresívnejší výraz a v pozadí znel otriasavý smiech mojich spoločníkov. Nevadí, aspoň si môžem na ukľudnenie pohladkať desiatky pávov a odfotiť sa pri nápise Porto. 😀 … teda, ak nám to pávy dovolia…
Našťastie dostali rozum 😀
Pokračujeme k rieke Douro a kocháme sa výhľadmi z vyvýšeného miesta na druhú časť Porta na opačnej strane. Dostávame sa bližšie k centru a vidíme, že mestečko po daždi ožíva.
Za riekou Douro
Panoráma mesta
Natrafíme aj na historickú električku s možno tiež historickou ženskou šoférkou a ja s Maťom a Džouzefom si ideme pozrieť mešťanský burzovný palác Palácio da Bolsa. Bolo to miesto dôležitých obchodov v 20 stor., vykonávaných samozrejme pri portskom víne, s arabskou sálou ako kliniec programu. No čo ja viem, palác to je, sála prezdobená, ale žeby som tam šla 2x …to radšej fľašu portského v cene vstupenky. Tibike sa zatiaľ šiel vytrepať na najvyššiu kostolnú vežu Torre a Igreja dos Clérigos s výhľadom na mesto.
Palácio da Bolsa
Skvostná arabská sála
Torre a Igreja dos Clérigos s výhľadom na Porto
Rázna šoférka 🙂
Stará platanová alej 🙂
Uličkami Porta
V odraze
Spoločne sa následne terigáme na kopček s katedrálou Sé, kde sa možno poprechádzať historickými chodbami, obdivovať azulejos a užiť si výhľad na život dolu. Niektoré výjavy na azulejos pripomínajú svojou veľkosťou obrovské puzzle zložené z 5000 dielov, ktoré keby niekto rozoberie, ani Harry Potter z Liverio kníhkupectva to nedá prútikom dokopy. Ešteže tak dobre držia na stene.
Katedrála Sé
A za krajšieho slnečného počasia na ďalší deň
Seriózne vážne obdivujeme tú modrú nádheru v a okolo katedrály
Výhľady z katedrály
Náš prvý deň sa chýli ku koncu, ale my sa ešte chceme prejsť mostom Ponte de D. Luís I., ktorý postavila spoločnosť Gustava Eiffela. Ten nás plynulo vyvedie do štvrti (myslím ten most, nie Gustava 🙂 ), resp. do druhej časti Porta – Vila Nova De Gaia. Známa je svojimi vínnymi sklípkami plných pravého portského vínčiska. Zlaté pravidlo priamej úmery „tvoja vzdialenosť voči turisticky obľúbeným atrakciám“ platí aj tu – čím bližšie k rieke a promenáde plnej turistov, tým vyššie ceny vinárstiev, ktoré ponúkajú ochutnávky. My sme však už unavení, navyše je tma, a tak sa pokúšame nájsť zlatú strednú cestu, až narazíme na vinárstvo Croft. Neviem, či je to až taká stredná cesta, zlatá však asi je, keďže fľaša vína vo vitríne stojí 140 eur. 😀 Za ochutnávku zaplatíme cca. 15 eur a dostávame zopár vzoriek naozaj chutného porstkého, ktoré si sŕkame vo veľmi príjemnom vinárskom prostredí. Akurát ako zmoknuté mačence v turistickom odeve tu asi moc nezapadáme, ale je nám to srdečne jedno.
Most Ponte de Dom Luis I už na sklonku dňa
Kláštor Mosteiro Serra do Pillar, odkiaľ sa kocháme výhľadom na most a večerné mesto
A to portské!
Na ďalší deň sa konečne prebúdzame do relatívne slnečného portského rána, vysťahujeme sa z izby a odložíme si našu batožinu na recepciu, aby sme sa ešte slobodne mohli poprechádzať Portom, kým nám pôjde autobus do Lisabonu. Prejdeme ulicou v inom čase inak veľmi rušnou ulicou Rua de Santa Catarina a napojíme sa na hlavnú tepnu Avenida dos Aliados, kde sa nachádza radnica a exot na koni, podobne ako na Václaváku. Ako si všimneš na fotke s červeným autobusom, rád sa na ňom necháva voziť, hoci má vlastného koňa.
Rua de Santa Catarina
…a pekne na streche, aby mal nad všetkými pasažiermi autobusu dohľad!
Radnica s ďalším fotogenickým nápisom Porto
Za príjemných ešte stále ranných lúčov slnka sa ešte vraciame na Eiffelov most, ktorý sme si včera pozreli už takmer potme. Prejdeme do pestrofarebnej štvrte zvanej Cais da Ribeira pri rieke Douro, ktorá vyžaruje tú správnu rannú atmošku otvárajúcich kaviarní.
To ráno na moste 🙂
Farebná Ribeira
…a trochu z iného pohľadu… 🙂
S Maťom si ešte ideme kúpiť vstup do františkánskeho kostola zdobeného zlatom Igreja de São Francisco (kde bolo ale zakázané fotiť), spojeného s katakombami. Tieto miesta majú vždy taký špecifický historický charakter, že tentokrát vstupné ozaj neľutujem.
Františkánsky kostol zvonka
a katakomby
Prechádzkou po ešte slnečnom centre a v okolí sa dostávame pomaly blízko nášho hostela, tak si ešte dáme kávičku a typický portugalský koláčik z lístkového cesta s vanilkovou plnkou – pastel de nata, a to priamo v srdci ich výroby.
Pastel de nata
Kým ešte neprší 🙂
Niešo špeci pre CK Machulince 🙂
Pôvodne sme sa chceli buchnúť po vačku a dať si drahú kávu v „staromódnej“ známej kaviarni Majestic z r.1921, ale keď sme sa tak už rozhodli, samozrejme bolo akurát zavreté. Vraj aj tu sa písali riadky o Harrym Potterovi, ktorý tým pádom „pričaroval“ aj vyššie ceny obyčajného esspresa.
Kaviarňa Majestic
Dovidenia Porto! Za sprievodu dažďa… 🙂
Porto urobilo daždivo-slnečný dojem príjemného, nie tak veľkého mesta, kam by som sa neváhala vrátiť. Hlavne za krajšieho počasia. 😀 A myslím, že aj zvyšok bandy. No nič, padáme po kufre, slnečné dopoludnie je preč a za sprievodu dažďa ideme hľadať garáž, odkiaľ nás ešte za väčšieho dažďa a s meškaním odvezie Flixbus do hlavného mesta Potugalska – Lisabonu. Ale to je už iný príbeh. 😉