Klenovský Vepor (1 338 m) je najznámejší vrch v Slovenskom rudohorí, ktorý svojim tvarom pripomína vraj chrbát divej svine „vepra“. V rámci spoznávania pohorí Slovenska sme tento „svinský“ kopček, ale aj Veporské vrchy ako také, mali v turistickom hľadáčiku už veru dávno, ale do novembra tohto roku sme sa naň nedostali. Prezieravo sme si ho totiž schválne nechávali v zálohe, ak by nášmu pánovi premiérovi skrsla idea, pohybovať sa s „covidovým vysvedčením“ len v okresoch, kde žiaci pri prvom celoplošnom testovaní poslúchali. 🙂 Našou priepustkou a východiskom na turistiku, bol okres Rimavská Sobota, takže poďho zbaliť batohy, palice, chleba, dobrú náladičku, konečne po dlhom čase aj slnečné počasie, rúška na papule kamoši a ideme na to. Jááj a ešte certifikáty…
Dominantný Klenovský Vepor a jeho typicky „svinský“ tvar. Fotené z jeho „suseda“ – Ľubietovského Vepora 🙂
Geomorfologický celok: Veporské vrchy
Oblasť: Slovenské rudohorie
Východiskový bod: Skorušiná (okruh)
Dĺžka túry: podľa mapy 17 km (podľa moderných aplikácií každý inak 🙂 )
Predpokladaný čas: podľa mapy 5:15 hod., náš cca. 7:20 hod. (išli sme sa kochať jesennou prírodou, nie sledovať tepy 🙂 )
Prevýšenia: stúpanie 881 m; klesanie 881 m
Pitná voda po ceste: (nemyslím po ceste na pumpe) áno, na trase je viacero studničiek
Zaujímavosť: možnosť predierať sa pôvodným pralesom karpatských zmiešaných lesov
Kurki&Džouzef – hodnotenie turistickej lokality: 8/10 (kritériá stupnice ešte nie sú premyslené 😀 )
Trasa: Skorušiná (645 m) – Tri vody – chata pod Vartou – sedlo pod Vartou – Klenovský Vepor ( 1338 m) – Machnáčov grúň – Šopisko – Tri chotáre – sedlo Železná brána (kríž) – Skorušiná
Príjazd k smerovníku Skorušiná (645 m)
Cesta k obci Klenovec a následne k turistickému hríbiku nám mala trvať zo ZM cca. 2 hodinky. Je 6:08 zlatomoraveckého miestneho času a my piati – Majko, Miška, Maťo, Džouzef a ja- nasáčkovaní v bračekovom novom aute vyrážame do Slovenského rudohoria. Cesta po diaľnici ubiehala rýchlo, na cestách bolo väčšinou len naše modré Kia- žihadlo. Stavili sme sa, ako vždy, keď ideme na turistiku týmto smerom, na benzínke pri Budči, avšak, kávu si teraz môžeš vziať len so sebou von. Buď sme už dlho neboli na turistike, alebo som bola ešte ráno prispatá a prehliadla pásky okolo stolov vo vnútri pumpy, lebo mi žiarovka zablikala až neskôr, že je to kvôli opatreniam. Nuž, dobré ráno Kurki, máme rok 2020 s covidom 19.
Keď sme prechádzali cez moju srdcovku – Hriňovú, dopadala na ňu ešte hustá hmla. Taká hustá, že skoro som si v aute nespoznala vlastného brata. Avšak po niekoľkých kilometrov ďalej sa akoby mávnutím prútika rozplynula, a my sme si tak z auta užívali ranné slnečné lúče, ktoré sa s chuťou opierali do svahov vlnitého jesenného Podpoľania. Čo to za nádherné pohľady! Keby som vtedy z auta „náhodou“ s foťákom vypadla, do zotmenia by ma museli kamaráti naháňať po lúkach, alebo násilne spútať a nemilosrdne čapnúť do kufra. Ak by teda neušli radšej bezo mňa. 🙂 Ranná nedeľná premávka pripomína zábery z filmov zo 70-rokov, kedy boli na ceste asi tak dve autá súčasne. No možno to nie je ani tak tou nedeľou, ale dôsledkami po 1.celoplošnom testovaní, ktovie. 😛 Prechádzame popri rozťahanej vodnej nádrži Klenovec a pomaly sa zákrutami dostávame k východiskovému bodu – Skorušiná (645 m). Tak vystupovať, nasadiť návleky, úsmev a hor sa po žltej do veporských hôr!
K Chate pod Vartou (1 075 m)
Zahrievame sa po prvých krokoch, zatiaľ však v tieni a ja sa nemôžem dočkať, kedy vystúpame vyššie a budeme sa vyhrievať na jesennom slniečku. Popri nás si žblnkoce Veporský potok a my si veselo vykračujeme a pridávame do kroka. Presne toto už každý z nás v týchto nie psychicky ľahkých časoch potreboval! Cesta ubieha viac než fajn, a ani nevieme ako, a už vidíme nad nami Chatu p. Vartou.
Útulňa, kde môžeš vo Veporských vrchoch hlávku skloniť
Kým sa všetci vytrepú hore, ja sa ešte šmotím s foťákom a samozrejme, môj odhad terénu predo mnou zapríčinil, že mi nohy doslova vcuclo blato, keďže svah pod chatou je podmočený vďaka prameňu zo studničky. Nevadí, veď tie kožené topánky čosi stáli, tak musia vydržať a nezľaknú sa hádam nejakého veporského blata. 🙂 Užívame si prvé výhľady z výšky a tasíme svačinu, keďže sa nám priam núka obsadiť drevený stôl vonku a povyhrievať sa na slnku ako jašterice.
Zaujal ma tento fotogenický čajník, ktorý si len tak hovie na drevenom stole. Džouzef nosí od minulého roku so sebou varič, takže by sme si snáď aj čaj o piatej mohli uvariť. Až na to, že je asi 10:00 doobeda a my máme chuť na kávu. 🙂
Džouzefovo kávičkovanie v prírodke 🙂
Nechce sa nám z tohto príjemného miesta, ale musíme ísť ďalej, rúbaniskami do blízkeho Sedla p. Vartou (1 125 m).
Po Rudnej magistrále na Klenovský Vepor (1 338 m)
Zo Sedla p. Vartou sa napájame na červenú značku 2. najdlhšej slovenskej magistrály (po Ceste hrdinov SNP) – Rudnej magistrály, ktorá spája Zlaté Moravce (čo? Zlaté Moravce? to sme mali byť frajeri a ísť už odtiaľ pešo 😛 ) a Stolicu. Ak by si sa doteraz poriadne nezahrial, tak teraz to príde. Počas 40 min. treba nastúpať 213 výškových metrov.
Monumentálne stromy veporských lesov
Nie je to ale vôbec také hrozné, ako to znie na prvé prečítanie :), takže to zdoláme aj o pár minút skôr, pričom nakúkame cez konáre pred nami na kopce Nízkych Tatier a hľadáme Kráľovu hoľu. Keďže je dobrá viditeľnosť, zočíme aj vrcholce Západných Tatier. Ani sme sa nenazdali, a dostávame sa k vyhliadke na Vepore. Okrem vytesaného uja do dreva tu nájdeš aj ružicu s okolitými kopcami a hneď pozeráme, kde všade sme už boli. Pre istotu sme sa odfotili pri oboch komponentoch.
Spoločná! Sprava hore braček Majko, kamoš Maťo a dole sprava Miška, ja a Džouef. Vlasy mi ladia s tými vyschnutými smrekovcami
Pri ružici
A ten výhľad na okolitú krajinu stojí zato! Zlaté pozostatky jesene hlásia brezy a smrekovce opadavé, ktoré sú v ostrom kontraste s pochmúrnejším bezfarebným lesom (ale s mojimi vlasmi v čistej symbióze). Podáva sa hlavný nedeľný chod a my si užívame samotu na vyhliadke, kde tu počujeme nejaké hlasy, ale nikde nikoho. Zatelefonujeme domov, aby sme sa každý pochválili rodičom, na čo sa pozeráme a zároveň si poniektorí z nás vypočuli (konkrétne ja a môj braček. Hm, asi to bude tým, že máme tých istých rodičov 🙂 ), načo sme sa museli trepať 160 km ďaleko, a či nám nestačila prechádzka za humnami.
Naše výhľady na všetky strany…
Čo zostalo z jesene. A vzadu pohľad na v.n. Klenovec
Po dlhej prestávke pokračujeme ďalej po hrebeni a zistíme, odkiaľ pramenia tie hlasy, ktoré sa nepribližovali. Kríž označenia Klenovského Vepora je o trošku ďalej a pri ňom si veselo opeká skupinka pánov. Píšem veselo, lebo jeden dobrák sa mi rozrozprával vo veľkom, ale ja neviem, čo mi rozprával. Možno legendy, ktoré kolujú o tomto kopci a ja raz umriem nevzdelaná, lebo jeho bájku by nedešifroval ani sám Robert Langdon. Ale nebudem škodoradostná, bolo to určite aj tým dialektom. 😀 Po utvrdení, že naozaj nechceme zvyšné špekačky sa dostávame k oficiálnemu označenému vrcholu, ktorý si žiada zopár oficiálnych fotečiek, akože tu sme boli, áno? 🙂
Jedna „pošucká“ našej turistickej trojky vždy musí byť… 🙂
Od Troch chotárov (1 141 m) k Železnej bráne, kríž (1 090 m)
Zostupujeme dole rozprávkovým lesom, ale vieme, že nás po asi polovici červenej ešte bude čakať stúpaníčko-klesaníčko a to viackrát. Znovu sa zastavíme, aby sme si užili výhľady a Džouzef vyťahuje bič. Niežeby som ho naštvala tým, že stále niekde pobehujem a „zdržujem“ zhotovovaním spomienok, to je bežne jeho hobby. Aj keď na fotke vyzerá ako súčasť lesa, rozumej, že je tam úplne zanedbateľný a nenápadný, dokonale splynul, až na ten červený brmbolec.
Úloha: nájdi brmbolec
Ozvena teda bola parádna! Dám ruku do ohňa a nohu do vody, že to šlo po Rudnej magistrále až do východiskových Moraviec a susede pod nami zabehol rezeň pri nedeľnom obede. Stále za slnečného sprievodu pokračujeme po magistrále smerom k Trom chotárom, keď tu naľavo. trošku pod kopcom, zbadáme kríž. Ideme k nemu a na naše prekvapenie sa nám odkryje ďalší výhľad na jesennú krajinu naokolo, a keďže sú tam aj lavičky, neodoláme nedeľnej chvíľke poézie.
Nedeľná chvíľka poézie
Slniečko už ale klesá, jesenný čas si vyberá svoju daň za tento krásny deň a pre nás je to znamenie, že máme pohnúť kostrami a pridať, aby sme k autu prišli do zotmenia. Po mierne vlnitom teréne (veď to poznáš, raz si hore, raz si dole:), sa dostávame na koniec Rudnej magistrály počas tejto túry – k Trom chotárom (1 141 m).
Na strome visí v mocnom zovretí smerovník z roku 1989, keď dvaja členovia našej turistickej veporskej expedície ešte neboli na svete a navádza nás na modrú značku k Železnej bráne, kríž, kam sme dorazili do 10 minút. A tu sme to asi pokašľali. 🙂
Naspäť do Skorušinej (645 m)
Od kríža sme mali ísť už len hodinu po žltej značke naspäť k autu, keď sme sa po hodnej chvíli zbadali, že ideme zle. Čo ti poviem, milý turista, 3 moderné apky, všetci si nahrávajú trasy, počítajú kroky, a tu hľa na sklonku dňa, keď sa hora už vnárala do tieňa, my ideme kade-tade, len k autu nie. To sme sa ale čudovali, lebo šípka žltej sa nám zdala jasná, ale očividne sme aj my boli jasní. 🙂 Podľa GPS sme sa však nachádzali neďaleko zjazdovky, ktorou keby sa pustíme dole, prídeme do Skorušinej. Navigátor Džouzef hlási, že sa môžeme spustiť aj dole kopcom, na ktorom sme aktuálne a dole sa niekde napojíme. Našťastie tam bol vychodený chodníček a účastníci bez návlekov sa nemuseli prehŕňať vysokou mokrou trávou a strmým svahom, no kolenám však dal zabrať aj tento neturistický kopček. Vždy ale platí, že všetko zlé je na niečo dobré. Veď pozri na tie romantické pohľady prikrádajúceho sa večera pomedzi chalúpky roztrúsené na kopcoch a lazoch. Jedno je však isté – život tu voľakedy určite nebol ľahký.
Časovo nám to nespravilo škrt cez rozpočet, dole sme sa úspešne napojili opäť na žltú, pokračovali smerom k vleku, a potom už len dole k autu. Zistili sme, že na konci tejto cesty je autobusová zástavka, kde čakali postarší turisti na bus (Džouzef utrúsil akýsi „vtípek“ o nemeckých dôchodcoch), vlastne aj my v aute, aby sme sa nemuseli autobusu vyhýbať potme v zákrutách na dosť úzkej ceste. Čakáme napučení v aute 10 minút, keď vravím, že by mohol niekto, kto sedí na kraji vyskočiť spýtať tých čakajúcich turistov, kedy ten autobus vlastne príde. Aby sme na neho nečakali do rána. Môj braček utrúsi, že on nejde, lebo nevie po nemecky. Reku, asi si dnes načerpal veľa kyslíka, keď už nevieš rozoznať Jožkov humor, veď sa ti odzdravili dobrý večer. 🙂 Kým sme si doberali Majka, v späťáku sa zjavil dosť veľký autobus, takže sme boli radi, že sme sa mu vyhli. Plní super pocitov, že sme mohli po dlhom čase opäť spoznať časť slovenských hôr a načerpať energiu do ďalších dní, sme sa viezli domov. Veporské vrchy stoja určite za bližšie spoznávanie a dúfam, že v ďalšom roku si podáme aj ten ich najvyšší vrch – Fabovu hoľu.
Turistike a slovenským horám zdar!